Legend of Zelda: Breath of the Wild, launch titul mega-úspešnej platformy Nintendo Switch, je vo všeobecnosti považovaným za zrejme najlepší open-world aký kedy uzrel svetlo sveta. Je ale tiež všeobecne známym aká nekritická adorácia série Zelda panuje medzi fanúšikmi Nintenda a tak som sa relatívne nedávno rozhodol že tej hre, ako aj Switchu, dám šancu. Reku nech si overím čo je na tých chválospevoch pravdy.
Ubehol rok a ja som sa konečne dokopal k tomu aby som tú Zeldu dohral. Že vám tým niečo naznačujem? Nuž, aj napriek tomu že BOTW bola prvá hra ktorú som pre Switch zakúpil, jednoducho som sa do nej po úvodnej eufórii nevedel dostať a za každým som hľadal zámienku hrat niečo iné. Nevravím tým automaticky že som nad touto nesporne kvalitnou Nintenďáckou exkluzivitou zlomil palicu – to rozhodne nie! Ale všetky tie oslavné ódy na margo jej kvalít akosi u mňa nezaklíčili.
Obrovský otvorený svet. Ničím neohraničená sloboda. Herné prvky ktoré z hráča nerobia idiota. Kvalitný gameplay-loop. Superlatív za superlatívom. Asi s takými myšlienkovými pochodmi som začínal moje dobrodružstvo v krajine Hyrule. Link, relatívne útly mužík nízkeho vzrastu, mi preto vcelku neprekvapivo hneď v úvode naznačil že bez nejakého toho grindu v tom nesporne masívnom svete ďaleko nezájdem. Teda, zájdem ale potrvá to dlho. Totižto, jeho stamina mi umožnila bežkať len pár sekúnd pričom následne som ho musel nechať vydýchať sa. Jasné, bol 100 rokov v spánku takže jeho kardio riadne utrpelo... nevadí, povedal som si, veď v hre je určite mnoho možností ako ten jeho fitness level upgradnuť. Moje prvé kroky tak viedli k istej postaršej postave ku ktorej ma hra velmi nenásilne naviedla. Nasledoval prvý quest, prvý nesmelý prieskum terénu, prvý Shrine dungeon, prvá aktivovaná veža (Far Cryácke towers v blede modrom - doslova a do písmena)... a prvý splnený quest s odmenou v podobe klzáka.
Práve odomknutím klzáka sa mi hra prakticky úplne otvorila a ja som dostal konečne možnosť vydať sa kdekoľvek sa mi zachcelo. A tak som aj spravil! Keďže môj hlavný úkol bolo dostať sa do istej dediny vzdialenej za sedmoro horami a dolami, rozhodol som sa cestou trošku preskúmať čím je vlastne ten herný svet zaplnený. Čo všetko som objavil? Príjemné mini-hádanky s korokmi (slúžia na zväčšenie vášho inventára), osady plné rozmanitých protivníkov a truhlíc s náhodným lootom, krásne lokácie s ešte krajšími výhľadmi, stajne s vendorom a kotlom na varenie všakovakých dobrôt (health itemy), mini-bossov ako Hinox či Talus, už spomínané Shrine dungeony... a to je asi tak všetko. Plus všadeprítomný looting kdekoľvek sa pohnete (hubári ako ja si obzvlášt prídu na svoje).
Musím uznať že prvých pár hodín boli všetky tieto aktivity fakt zábavnými a slobodu prieskumu som si parádne užíval. Lenže. Po nejakých 5 hodinách ma tá sústavná copy-paste nátura herného contentu skrátka prestala baviť. Už ma nebavilo plieniť zase len tú istú osadu goblinov, robit po x-tý raz major strength test Shrine dungeon, dvíhať balvan s nádejou že pod ním nájdem koroka, zabíjať zas len toho istého mini-bossa ktorý mi dropne náhodné haraburdy.. skrátka, všetka tá vedľajšia výplň sa mi zunovala. Prišlo mi že ten masívny herný svet ponúka až prekvapivo limitujúcu variabilitu hernej náplne nato, ako veľkým naozaj je. A hneď vám poviem aj prečo.
Tak za prvé – všetky vaše zbrane sa opotrebuvúvajú. Spojte si to náhodne generovaným lootom (vo väčšine prípadov) a akonáhle sa vám podarí nájsť niečo dobré, zrazu vám nápad to niečo dobré vyplytvať na náhodnú osadu goblinov už tak skvelým nepríde. Proste nemal som dôvod premrhať môj ancient sword na par nepriateľov keď som vedel že truhlica ktorú strážia mi nedá nič lepšie. Za druhé – odmeny za sidequesty (ale aj celkovo za akúkoľvek vedľajšiu aktivitu) sú absolutné nepostačujúce. Spravil som všeho-všudy 5 vedľajších misií a keď mi na konci tej poslednej dal quest giver pár fliaš mlieka, so side-questovaním som naplno sekol. Obvzvlášť keď ma ten jeho quest stál drahocenný meč... Pritom side-questov je v hre habadej... no len po skúsenostiach s niekoľkými z nich mi chýbala akákoľvek motivácia ich plniť. Jednoducho som vedel že nie sú hodné mojho drahocenného času keďže ma budú stáť viac než čo za ne dostanem.
Azda jediná aktivita ktorú sa oplatí robiť, sú Shrine dungeony keďže v nich som našiel zďaleka najlepšiu zbroj, plus mi umožnili upgradnuť v úvode vskutku mizernú staminu a zdravie. Zbytok herného obsahu sa oplatí robiť fakt len cestou k ďalšiemu hlavnému questu – týmto spôsobom nájdete dostatok korokov a nazbierate dostatok materiálu na to, aby ste si vylepšili vaše preferované brnenie, plus sa vyhnete tej spomínanej únave z vedľajšieho contentu. Ono, aby som hre nekrivdil – plienenie tých osád, hľadanie mini-bossov či prieskum terénu ako taký je sám o sebe zábavný. Lenže vďaka tomu že je sústavne recyklovaný a neponúka dostatok motivácie v podobe užitočného lootu či secretov, nemá vás po pár hodinách už čím prekvapiť a to čo bolo sprvu skvelá vedľajšia aktivita už proste po 5ty krát nudí.
Ako teda skončilo moje dobrodružstvo v krajine Hyrule? Po aktivovaní prvej divine beast som už hru hral viac menej na zotrvačník. Odomknúť vežu, zmapovať viditeľné Shrines, zdolať tie Shrines, pokračovať k ďalšej neaktívnej veži, cestou pozabíjať všetko čo sa mi postavilo do cesty, pozbierat črevá, kosti, kly, želé, huby, rohy, burinu, jablká, nechty a pod., vyliezť na ďalšiu vežu, aktivovať ju, doplachtiť do ďalšej osady z ktorej zahájim ďalší divine beast quest a repete (bez Krajíčka). Jasné – cestou ma síce zaujal plachtiaci „Čínsky“ drak kdesi v diaľke.. ale pri pomyslení na fakt že cestou k nemu možno rozbijem dobré zbrane, vystrieľam drahocenné šípy, zlámem kvalitný luk a možno budem donútený zjesť jedlo ktoré si šetrím na tých pár bossov... mi to proste nestálo zato. Obzvlášť keď viem že tá hra je na kvalitné odmeny naozaj skúpa.
Legend of Zelda: Breath of the Wild je solídna open-world akčná adventúra. O tom niet pochýb. Má užasný a krásne variabilný herný svet so scenériami ktoré vám neraz vyrazia dych. Avšak čo sa týka hernej náplne samotnej, BOTW mi príde ako príliš málo masla natretého na príliš veľký krajec chleba. Inými slovami, ako opačný extrém k toľko kritizovaným open-worldom z dielne Ubisoftu, všeobecne známym maniakálnou hromadou vedľajších aktivit. Nuž, možno budem znieť kacírsky ale Zelde by zopár tých navyše aktivít, kľudne aj inšpirovaných západnou produkciou, rozhodne neuškodilo. Snáď sa tak tomu stane u pripravovaného druhého dielu...dovtedy však odporúčam fanúšikom hry skúsiť Immortals: Fenix Rising – zjavná vykrádačka BOTW, ktorá však navrch pridáva čo-to z Ubisofťáckych trademarkov a ponúka tak v mojich očiach to najlepšie z oboch svetov.
Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám!
Páči sa Vám tento článok? Zdieľajte ho!
Informácie o autorovi
