RECENZIA: Final Fantasy XVI je príbehovou bombou a akčnou peckou, ale vcelku mizernou RPG

Final Fantasy XVI je hrou takou masívnou a členitou, že je ťažké vôbec začať o nej písať – snúbi sa v nej totiž pozoruhodné množstvo zaujímavých, skvelých či nových prvkov, takže ani poriadne neviete, kde skôr začať.

Nech sa už ale na najnovší diel tejto svetoznámej série pozerám akokoľvek, ide o vážneho kandidáta na hru roka. A to hovorí človek, ktorý je v univerze hier Final Fantasy skôr turista než dlhoročný fanúšik; nejaké porovnávanie FF titulov teda preskočím, aj tak je to, podobne ako pri každej zmene v nejakej dlhoročnej sérii s ustálenými pravidlami, veľmi subjektívne.

Final Fantasy XVI však pôsobí veľmi „západne“, ak môžem použiť tento termín, a myslím to v dobrom. Nepatrím medzi fanúšikov JRPG, absolútne som nevedel, čo mám od „16-ky“ očakávať, no čím viac som ju hral, tým ohromenejší som bol.

„Musíte mať najlepší príbeh, najlepšiu grafiku, najlepší súbojový systém, musíte mať veľa obsahu, chocobov, mooglov a skvelý zvuk. To je Final Fantasy.“

Naoki Yoshida, producent FF XVI

 Autorom FF XVI sa totiž jednak podarilo splniť cieľ, ktorý si zaumienili, a súčasne naservírovať hráčom nový diel v takej forme, že pohltí aj úplného „eléva“ a niekoho, kto Final Fantasy hry nikdy nemal v obľube. Ak existuje jeden jediný diel tejto série, ktorý by som s čistým svedomím mohol odporučiť komukoľvek, je to tento. Bude to možno odo mňa pôsobiť alibisticky a zaujato (hoci verte, že doteraz som mierne v šoku z toho, ako veľmi ma baví Final Fantasy hra), ale jeden z hlavných autorov to podľa môjho názoru vystihol veľmi trefne:

„Čo definuje Final Fantasy? Jednoduchá odpoveď: musíte mať najlepší príbeh, najlepšiu grafiku, najlepší súbojový systém, musíte mať veľa obsahu, chocobov, mooglov a skvelý zvuk. To je Final Fantasy. Ak vám bude chýbať byť len jedna vec, fanúšikovia vás za to znenávidia,“ povedal pred pár mesiacmi herný producent Naoki Yoshida v jednom z interview.

Dominanti majú vďaka tzv. „Eikonom“, kvázi božským bytostiam, ktoré sa do nich „reinkarnovali“, ohromnú moc. Každý z nich ovláda jeden element a fanúšikom série budú mená ako Ramuh, Odin, Shiva či Titan povedomé.

Príbeh, ktorý nemá konca-kraja, ale nestráca tempo

A hoci to znie neuveriteľne, ba až zasnene, Square Enix dokázal „odfajfknúť“ každé jedno políčko vo svojom pomyselnom zozname. No,  neviem teda, ako by to bolo s tou prípadnou nenávisťou, ale jednou vecou som si istý: v tomto prípade vývojári sľuby naozaj splnili.

Všetky menšie rušivé nedostatky sa strácajú v čírej mase príbehového obsahu, atraktívnych súbojov, vkusných vizuálov a unikátnej fantasticko-stredovekej atmosfére fiktívneho sveta, ktorý – ako ste už určite všade čítali – v mnohom pripomína kultovú Hru o tróny.

Práve seriál „Game of Thrones“ vývoj tohto titulu nepochybne ovplyvnil a samotní autori priznali, že ho počas vývoja aktívne sledovali. Namiesto Westerosu tu síce máme Valistheu a rolu Starkovcov tu plnia Rosfieldovci, no politické pozadie hrá v jednom aj druhom pivotnú úlohu. Tak ako sa v Hre o tróny všetci usilovali o pomoc a vládu nad „Železným trónom“, aj vo FF XVI sa stretávame so scenárom, ktorý písal dejiny fiktívne aj skutočné; mať ten najväčší pieskový hrad na celom ihrisku.

Hlavný hrdina Clive v sebe postupne prebúdza tajomnú silu.

Vo svojom jadre to je fantaticky jednoduché, podobne ako naša skutočná história – väčšina vojen, konfliktov a celospoločenských zmien bola podmienená práve nedostatkom surovín, obsadzovaním nových uzemí a ekonomikou. Zatiaľ čo vo väčšine podobných fantasy hier sú vojny a mocenské snahy len akýmsi nevýrazným „podmazom“, o ktorom viete, že tam asi je, ale nejako ho neregistrujete, vo Final Fantasy XVI sú boje medzi jednotlivými národmi Valisthey kľúčovou súčasťou hlavného príbehu.

Žeby nová najobľúbenejšia herná postava?

Scenáristi si dali naozaj, naozaj záležať, aby nešlo len o typický príbeh traumatizovaného fešáckeho princa, ktorý ide zachraňovať princeznú, kráľovstvo, svet alebo čokoľvek iné. Clive Rosfield – protagonista Final Fantasy XVI – síce s účesom v štýle „idem od kaderníka“, dokonalou tváričkou a obrovským mečom navonok pôsobí ako stereotypný model východného hrdinu, v skutočnosti však ide o pomerne stráviteľnú, uveriteľnú a dobrú hlavnú postavu so sympatickým dabingom a adekvátnou hĺbkou charakteru.

Jasné, niektoré ďalšie hlavné postavy Clivea často zatieňujú – najmä jeho priateľ a do istej miery aj mentor Cidolfus „Cid“ Telamon, ktorého budete vďaka charakteristickému chrapľavému a hlbokému hlasu herca Ralpha Inesona (Hra o tróny) zbožňovať. Cid je nielen najlepšie realizovanou postavou v celej hre, ale patrí k vôbec najlepším, a akými som sa kedy stretol. Je to možno ten typ mierne stereotypného, postaršieho sympatického vodcu, ktorý je vždy nad vecou, občas povie niečo múdre, občas niečo uštipačné a sarkastické, no keď sa objaví na scéne, okamžite si ju ukradne pre seba. To sa nedá povedať ani o Jill, Cliveovej spolubojovníčke a partnerke, a ani o nikom inom.

Ak by každá herná postava mala charizmu Cida, už by nikdy nikto nepreskočil cut-scénu, to mi verte!

Rovnaká zákerná ako krásna, Benedikta Harman je šéfom rozviedky kráľovstva Waloed a milenkou nejedného mocného muža.

Zatiaľ čo Clive je, ako postava, decentný a mení sa naprieč rokmi, ktoré v hre plynú, pre mňa to boli skôr ostatné postavy, ktoré naratív tlačili po kvalitatívnej stránke nahor. Bezohľadý obor a dominant (o tom neskôr) Hugo Kupka, jeho milenka Benedikta, ktorá využíva svoju atraktivitu a sexualitu ako zbraň, či dôvtipný špión Gav so škótskym prízvukom, ktorého jednoducho musíte mať radi – paleta popredných postáv je pomerne pestrá a žiadna z nich nie je rušivá a nepôsobí zbytočne. A čo je obzvlášť chválitebné – takmer každá z ich predstavuje nejakú figúrku na spoločenskej šachovnici, každá sa hýbe nejakým smerom, každá sa snaží dosiahnuť svoj cieľ.

Vôbec nemusíte mať radi JRPG alebo FF, aby vás „16-ka“ vtiahla

Samozrejme, že takmer všetky postavy pôsobia atraktívne, ako keby ich vystrihli z katalógu krásy, stále sme predsa vo Final Fantasy – ale ak náhodou nepatríte k priaznivcom takýchto JRPG charakteristík, nedajte sa tým vôbec odradiť.

Final Fantasy XVI má epizodický štýl rozprávania príbehu a celková štruktúra a ohromná dĺžka hry naozaj pôsobia dojmom, akoby ste sledovali seriál. Najmä prvé hodiny hrania sú presýtené cut-scénami a pôsobia skôr filmovo, no hoci ide o niekoľkohodinovú pasáž, vzhľadom na celkovú dĺžku hry, ktorá sa ráta – aj napriek lineárnosti, naratívnej orientácii a absencii jedného veľkého otvoreného sveta – na desiatky hodín polnohodnotnej zábavy, stále ide o pomerne krátky úsek.

Final Fantasy XVI je masívna hra, no na rozdiel od väčšiny akčných RPG, v tomto prípade tento cieľ nie je splnený vďaka zberateľským predmetom či inému balastovému obsahu. Väčšina vedľajších úloh tu síce pôsobí skôr vatovo a nezáživne, no aj medzi nimi sa nájdu silné momenty. Tieto bočné misie sú však aj tak skôr sporadické a prvé husle hrá za každých okolností perfektný hlavný príbeh.

Ak ste už unavení z toho, ako tu ospevujem príbeh, vydýchajte sa, lebo to hlavné ešte len príde.

Po sile kryštálov prahne každé z kráľovstiev vo Valisthee a vedú sa kvôli nim vojny.

Skrz-naskrz fantasy svet, ale veľmi uveriteľná zápletka

Ako som už v úvode načrtol, Square Enix vo FF XVI vybudoval úžasný a členitý svet, kde šesť rôznych národov zvádza boj o kontrolu nad nedostatkom kľúčových surovín. Zatiaľ čo v skutočnej histórii ľudských dejín išlo o komodity ako nerastné zdroje, cenné kovy a drahé kamene či úrodnú pôdu, v prípade vymyslenej a vysoko fantastickej Valisthey sú všeobecným bodom záujmu obrovské ložiská magického kryštálu. Ten dokáže totiž nahradiť nielen väčšinu vecí nevyhnutných pre život; napríklad produkovať oheň či vodu. Takéto kryštály sú navyše veľmi praktické aj pri pomocných činnostiach, ako je sušenie bielizne či chladenie mäsa, aby sa neskazilo. Nečudo, že ľudia si na tento výdobytok zvykli a prípadný nedostatok by znášali len veľmi ťažko.

A tam je práve ten príslovečný pes zakopaný.

Kryštály a ich gigantické zdrojové ložiská nazývané „materské kryštály“, kde sa tento cenný nerast nachádza, sú obmedzené a každý zo šiestich národov sa snaží získať k takýmto miestam prístup, keďže vďaka tomu máte obrovskú výhodu oproti vašim susedom – nehovoriac o peniazoch, ktoré plynú z prípadného predaja ďalším stranám.

Okrem kryštálov sa však mágia, v tejto hre nazývaná aj „éter“ (tzv piaty element zo svetovej mytológie, z ktorej FF XVI celkovo do veľkej miery čerpá), objavuje aj vo forme tzv. „nositeľov“. Títo jednotlivci sa narodili s darom mágie a vedia ju používať aj bez kryštálov, no zatiaľ čo v iných hrách sú takíto čarodejníci obávaní či vážení, tu ich všetky národy zotročujú a využívajú ako lacnú pracovnú silu. Takíto ľudia majú menšiu hodnotu než zvieratá, nemajú žiadne práva, len povinnosť slúžiť a eventuálne zomrieť na tzv. kryštalickú kliatbu, ktorá postupne zabíja každého človeka s mágiou v krvi, premieňa ho postupne na sochu čím viac a častejšie používa svoje schopnosti.

Jill, vaša verná „parťáčka“, vás sprevádza už od detstva. S Cliveom majú... mierne komplikovaný vzťah.

Narodiť sa vo Valisthee s mágiou znamená prežiť život na samom okraji spoločnosti, kde si na vás každý bez dôvodu odpľuvne. Akonáhle rodičia zistia, že ich dieťa inklinuje k mágii, s nechuťou sa ho vzdajú a príslušné úrady sa postarajú o to, aby ho označkovali ako dobytok – neprehliadnuteľné tetovanie na tvári, ktorého odstránenie je životu nebezpečné, zaručí „nositeľom“ utrpenie po zvyšok ich neraz krátkych životov.

Dominantní „dominanti“ dominujú celej hre

Paradoxne, výnimkou a absolútnym protipólom týchto „nositeľov“ sú „dominanti“, úzka skupina jednotlivcov, ktorí sa narodili s ohromnou mocou siedmich božských bytostí nazývaných „eikoni“. Každý z nich ovláda jeden element, jedného avatara, na ktorého sa dokážu aj premeniť, a kvôli svojej sile sú títo jednotlivci zväčša ospevovaní a oslavovaní. Každé z kráľovstiev chce mať na svojej strane takéhoto „dominanta“, ktorý dokáže v prípade vojny sám nahradiť tisíce vojakov a je ultimátnou zbraňou.

Problémom je, že „dominanti“ sú vo svete FF XVI ako u nás atómové zbrane; každý sa bojí a zdráha využiť ich silu, pretože nepriateľ by odpovedal rovnakým spôsobom. Asi však nemusím hovoriť, že práve boje medzi „eikonmi“, resp. „dominantami“, patria medzi najbrutálnejšie momenty z celej hry.

Poslednou príbehovou zápletkou – po politike, mágii a otroctve – je tzv. „pohroma“, šíriaca sa nákaza, ktorá zožiera krajinu a postupne ju mení na neúrodnú, mŕtvu zem. Práve táto „pohroma“ je hlavným motivátorom, ktorý dáva do pohybu väčšinu ozubených koliesok poháňajúcich celý kontinent – čím väčšia časť zeme padne za obeť tejto pliage, tým zúfalejšie jednotlivé kráľovstvá sú a tým viac sa snažia získať prevahu nad ostatnými, aby si vedeli prisvojiť nielen ich zásoby magických kryštálov, ale aj úrodnej zeme pre život, pestovanie a chov zvierat.

Vizuálne je FF XVI na veľmi vysokej úrovni. Je to krásna hra s dobrou atmosférou a skvelým soundtrackom.

Práve na tomto sociálno-politicko-ekonomicky orientovanom plátne herný veterán Kazutoyo Maehiro a ďalší členovia tímu roztancovali zápletku točiacu sa okolo zrady, smrti, pomsty a nečakaných dejových zvratov. V tomto prípade má totiž hlavný príbeh viacero rovín; raz sa budete chcieť pomstiť osobe, ktorá vám zničila život, a keď túto dilemu vyriešite, začnete sa možno viac zaoberať inými problémami. FF XVI sa odohráva v horizonte mnohých rokov, čo hre ešte viac pridáva na grandióznosti.

Práve v momente, keď si myslíte, že sa všetko schyľuje do finále, sa vám namiesto záverečných titulkov takpovediac otvorí druhá polovica hry, kde budete mať úplne iný cieľ ako v tej prvej. Čas sa posunie vpred, spoločenská situácia sa zmení a vy sa odrazu ocitnete v novom prostredí. Niečo také som naposledy zažil v Days Gone a hoci ide o jav zriedkavý, o to viac si človek takýto scenáristický „preplesk“ užije.

Vďaka inteligentnej encyklopédii sa NIKDY nestratíte v príbehu

Ako ste však už určite postrehli, pozadie tejto hry je veľmi košaté a obsiahle, no aj tento „problém“ dokázal Square Enix transformovať na devízu. Takmer kedykoľvek môžete totiž počas hry aktivovať funkciu nazývanú „Active Time Loreׅ“, akúsi neustále sa aktualizujúcu encyklopédiu, ktorá vám vždy ponúkne vysvetlivky a objasnenie toho, čo sa aktuálne na obrazovke deje. Ide o geniálnu pomôck, ktorá sa po debute FF XVI zrejme stane bežnou súčasťou väčších RPG hier, pretože vďaka nej sa v hernom lóre nikdy nestratíte. Ak vám nejaký pojem z dialógu, ktorý počas cut-scény prebieha, nie je jasný, stačí aktivovať „Time Lore“ a hra automaticky rozpozná, čo sa práve deje a rieši, a ponúkne vám niekoľko tematických oblatí, kde môžete zistiť viac.

V rámci vaše základne, odkiaľ podnikáte cesty do rôznych oblastí Valisthey, máte k dispozícii knižnicu, ktorú si postupne aktualizujete, a kde nájdete informácie ku všetkým udalostiam, nepriateľom či príšerám. Tento prvok som až tak často nevyužíval, ak však patríte medzi nadšencov herného lóru a encyklopedickosti, budete absolútne nadšení.

A keď sme už pri tom, ako prepracovaný tento svet je; okrem takejto knižnice máte k dispozícii aj špeciálneho radcu, ktorý vám na interaktívnej mape vysvetlí buď to, aká je vo Valisthee momentálne vojenská situácia, alebo si môžete prelustrovať zoznam všetkých postáv aj s názornou ukážkou toho, ktoré sú mŕtve, aké majú (alebo mali) medzi sebou vzťahy a tiež si o nich môžete prečítať dodatočné informácie. Tie sa postupne, ruka v ruke s hlavným príbehom, dopĺňajú a vyvíjajú, no aj vďaka takejto mape aktuálnej politickej situácie či mape vzťahov a osudov jednotlivých postáv budete vždy v obraze.

Ak nepotrebujete mať špičkový a do bodky presný prehľad o tom, ča sa okolo vás deje, vôbec to neprekáža – no dôležité je, že takáto možnosť tu je a FF XVI ťaží zo svojho unikátneho lóru absolútne maximum. Úprimne, takto prepracovaný a využitý koncept som ešte v žiadnej hre doteraz nezažil.

Vďaka pôsobivým vizuálom a foto režimu, byť s veľmi obmedzenými funkciami, si nadšenci screenshotov prídu na svoje.

Inšpirované Hrou o tróny, to zjavne, ale nie až také explicitné

Final Fantasy XVI je temné, bravúrne fantasy a má jednoducho všetko, čo by ste čakali napríklad od pútavého seriálu na štýl Hry o tróny vrátane dospeláckych motívov, akými sú násilie a erotika. Tie sú však v hre, na rozdiel od seriálu, oveľa menej explicitné, byť stále prítomné a do určitej miery aj znázornené.

Zachádzať hlbšie do rozvetveného a noazaj veľmi dlhého príbehu by nebolo vo vašom záujme, no ide o jeden z najlepších scenárov, aké som vo videohrách za posledné roky videl. FF XVI je síce len časovou exkluzivitou pre PS5 a nie jednou z tradične úžasných first-party hier od Sony, no môže si podať ruku s takými velikánmi ako God of War či The Last of Us. A to je veta, ktorú by som ja, ako nefanúšik Final Fantasy, za normálnych okolností nemal vysloviť – ale v tomto prípade sa nedá inak.

Brilantné cut-scény, ktoré posúvajú príbeh vpred, dopĺňajú fantastické súboje, ktoré sú rovnako zábavné ako aj štýlové. Bohužiaľ, ak patríte medzi náročných hráčov, ktorí možno nevyžadujú priamo „souls“ štýl, ale potrpia si na poriadnu výzvu, ostanete mierne sklamaní z toho, aké sú poväčšine boje nenáročné. Až na niekoľko výnimiek, ktoré sa aj tak dostavia až v druhej polovici hry, je Clive aj bez väčšej pomoci svojho eikona takmer neporaziteľný. Hra ponúka len dva režimy obtiažnosti, pričom hru sme recenzovali v tom náročnejšom, ktorý je podľa popisu viac orientovaný na akciu (oproti tomu druhému, ktorý viac fokusuje príbeh).

Súboje sú buď ľahké, alebo veľmi ľahké

Už tak ľahké stretnutia s nepriateľmi si viete doslova zautomatizovať použitím špeciálnych prsteňov, ktoré získate v ranej fáze hry, a vďaka ktorým za vás bude umelá inteligencia hry napríklad vykonávať všetky naučené bojové kombá stláčaním jedného útočného tlačidla. V kombinácii s talizmanom, vďaka ktorému budete automaticky uskakovať všetkým nevykryteľným útokom, sa vaša gameplay premení skôr na kino zážitok, v rámci ktorého budete stláčať jedno tlačidlo a vychutnávať si epickú „sekačku“ plnú teatrálnych efektov. Táto voľba je, samozrejme, plne na vás, a hoci to znie až ako poburujúce zľahčenie už tak rekreačnej hrateľnosti, vnímam to skôr ako výhodu, že si to môžete vybrať. V konečnom dôsledku to len posilňuje tvrdenie, že FF XVI je hrou pre všetkých, bez ohľadu na postoj k značke či skúsenosti v danom žánri.

---

Prečítajte si aj: Final Fantasy XVI predal počas prvého týždňa 3 milióny kópií

---

Vo Final Fantasy XVI teda málokedy zomriete, a keď aj tak, znovu sa objavíte pri najbližšom checkpointe s doplnenou zásobou elixírov, takže sa nestane, že by vám uprostred nejakého dungeonu došli a vy by ste kvôli tomu nevedeli zdolať bossa. Hoci súboje pôsobia na prvý pohľad náročne a je pravda, že uhýbanie sa je aj tu kľúčové a najmä pri neskorších bojoch bez neho dlho nevydržíte, nehrozí, že by vám v niektorom bode vypenili nervy alebo že by ste začali hádzať ovládač o zem kvôli tomu, že neviete nejakú pasáž prekonať.

Výzva možno nie je, aj napriek chaoticky pôsobiacim súbojom, obrovská, a nejde asi o nič, čím by ste sa mohli kamarátom neskôr pochváliť (ako napríklad v prípade valkýr v God of War). Aj tu sa ale napriek všetkému nájdu nečakané nástrahy – napríklad v podobe vypísaných odmien na rôzne príšery, ktoré sužujú bezbranných, bohabojných obyvateľov Valisthey, a ktoré sa sú poväčšine veľmi obtiažne na zdolanie.

Trúfam si však tvrdiť, že aj tí náročnejší fanúšikovia akčných RPG takýto „víkendový“ režim bez problémov rozdýchajú, keď uvidia, ako majestátne a brutálne niektoré súboje vyzerajú. Nie vždy totiž bojujete ako Clive – občas sa vo vás totiž prebudí sila, o ktorej spočiatku nemáte ani potuchy, a ktorej demonštrácia je, ako sa hovorí, „epic-as-fu*k“.

Ak ste tieto momenty ešte nevideli v nejakom gameplay videu, nekazte si dopredu prekvapenie a zážitok. Nie je to síce, aj vzhľadom na oficiálne propragované materiály, žiadne tajomstvo, ale čím menej budete vedieť, tým viac si to užijete.

Antagonistov má hra na rozdávanie a takmer vždy budete bojovať s niekým iným.

Soundtrack dopĺňa príjemnú atmosféru aj chaotické, dynamické súboje

Keď Naoki Yoshida definoval Final Fantasy v superlatívoch, vskutku verne popísal 16. diel tejto značky. Po audiovizuálnej stránke je totiž hra špičková, panorámy sú zaujímavé, dizajn prostredia vkusný a soundtrack je bohovský. Striedajú sa v ňom pokojné, relaxačné motívy s dynamickým, adrenalín poháňajúcim rytmom bojových scén. FF XVI má jednoducho všetko a ešte aj niečo navyše, hoci to „navyše“ nie je vždy na takej úrovni ako zvyšok hry.

Zatiaľ čo akčná časť tejto akčnej RPG je prvotriedna a bez väčšej chyby, tá „erpégéčková“ nie vždy funguje, ako by mala. Áno, získavanie skúseností, nakupovanie nových schopností, odomykanie nových vetiev a štýlov, ba dokonca to, že kedykoľvek môžete tieto schopnosti resetovať a rozmiestniť drahocenné body inak, aby ste mohli naozaj vyskúšať rôzne kombinácie a techniky, je proste super a spadá to práve pod tú „RPG časť“. Problém nastáva pri RPG prvkoch, akým je zbieranie a nakupovanie lootu, ktoré je nevyužité, zbytočné a vonkoncom nefungujúce.

Zbrane sú v podstate naviazané na hlavný príbeh a za každý hlavný „boss fight“ získate základnú surovinu, ktorú využijete na vyhotovenie novej, vylepšenej verzie vášho meča. Ten je však takmer vždy lepší než žalostne slabá konkurencia iných mečov, ktoré sa vám tiež odomykajú postupne a v bode, keď si ich budete môcť kúpiť, ich vlastne už vôbec nebudete potrebovať – nehovoriac o tom, že ich je úplne máličko.

Neskôr v hre sa vám sprístupní možnosť zahrať sa na akéhosi zaklínača a loviť extrémne nebezpečné príšery.

Ak tu niečo naozaj nefunguje, je to herná ekonomika

Do toho zbierate jednotlivé materiály, ktoré vám padajú zo zabitých bežných nepriateľov, a ktorých budete mať postupne stovky – bez možnosti využitia, ak nerátame predaj za pár drobných, aby ste si mohli kúpiť novú pesničku do vášho hospodského „jukeboxu“. Hospodárenie s lootom, kraftenie nových vecí a vylepšovanie výbavy vašej postavy je chabé a keby ste zakaždým automaticky dostali lepší variant meča či častí zbroje, bez nejakej RPG náplasti, vyšlo by to zhruba narovnako.

Ďalším nepochopiteľným prvkom je napríklad resetovanie bossov, ktorých nájdete vo voľnej prírode. Zatiaľ čo pri príbehových stretoch máte štandardne určenú, prirodzene pôsobiacu „arénu“, ak budete bojovať napríklad s príšerou, na ktorú je vypísaná odmena, musíte si dávať setsakra pozor, aby ste neprekročili hrou stanovený diameter jej „spawn pointu“. Ide o rovnakú techniku, akú využíva každá MMO RPG, keď sa počas boja až príliš vzdialite od miesta, kde sa začal. Tam to možno úlohu plní, ale tu nie – ide len o otravný prvok a vec, na ktorú budete musieť počas stláčania a kombinovania tlačidiel zbytočne myslieť. A keď na to náhodou zabudnete, napríklad v polovici dlhšieho a náročnejšieho súboja, zdravie sa bossovi zregeneruje, on sa vráti nazad a môžete ísť odznova.

Vedľajších úloh nie je veľa... a chvalabohu za to

Poslednou vecou, ktorá ma na FF XVI mierne (a niekedy viac) iritovala, boli občas zbytočné a nudné „fetch questy“ a zbytočne rozťahaná cesta z bodu A do bodu B. Hra samotná sa síce, ak si odmyslíme príbeh, naratív a postavy a ostaneme len pri kostre, držala schémy: „Odomkla sa oblasť B, choď tam“ -> „zabi nepriateľov, sprav hlavný quest pre tamojšieho mocipána“ -> „boss fight“, no človek mal pocit, že sa stále deje niečo nové. Navyše bola táto kostra zaobelená do poriadne šťavnatého mäsa, takže vám to neprišlo nijako otravné.

Vedľajšie úlohy sa však zväčša striktne obmedzovali na to, že ste sa mali vrátiť do niektorej z už preskúmaných miest, poraziť tam skupinu nepriateľov, ktorých ste už v minulosti zrejme porazili, a vrátili sa naspäť s určitým predmetom. A čo sa vo všeobecnosti cestovania týka, aj keď sa hra pýši pôsobivým audiovizuálom, niekeddy to trmácanie sa hore-dole po prázdnej mape človeka už skrátka nebavilo. NPC postavy na vás síce reagujú vždy inak, podľa toho, ako ďaleko ste pokročili v príbehu, čo je super, no inak ide o pomerne sterilné mapy, kde okrem grindovanie XP na neustále sa objavujúcich nepriateľoch nemáte čo robiť. Škoda, ak by Square Enix popracoval na vedľajších misiách a možno aj nejakých aktivitách či zaujímavostiach, ktorými by naplnil fragmentovaný herný svet, išlo by o zážitok dokonalý.

Po technickej stránke žiadny zázrak

Pravda, stále by tu ešte ostala otázka technického stavu hry, ktorý po vydaní nepatril k jej silným stránkam a doteraz nejde o nič, čím by sa mohol vydavateľ chváliť. Podobne ako dualita režimov obtiažností, aj počet grafických nastavení je rovnako spartanský, byť v zásade dostačujúci. Na výber máte medzi 4K/30 fps a niečo medzi 1080p a 1440p so 60 fps. Z vlastnej skúsenosti jednoznačne odporúčam prvý, ktorý uprednostňuje vizuálnu stránku. Na 30 fps sa tu dá zvyknúť, hoci miestami to kvôli „dropom“ zabolí, no súboje sú aj napriek množstvu efektov bezproblémové. To platí pri oboch režimoch, hra je totiž nakódovaná tak, aby boli boli súbojové pasáže stabilné, či už ide o 30 alebo 60 fps. Poklesy rozlíšenia či snímkovania teda postrehnúť môžete, ale nižších fps sa pri bojovaní nebojte.

Herný svet je rozdelený na menšie lokality, ktoré sú však často poprepájané. Hoci je na pohľad vkusný, je aj vcelku prázdny, a postupne prídete na chuť skôr rýchlemu cestovaniu.

Kvalitatívny režim je, čo sa snímkovania týka, konzistentnejší, a najmä graficky oveľa prijateľnejší, čo je pri estetickej stránke FF XVI veľmi dôležité zachovať. V najnovšej aktualizácii, po takmer mesiaci, vývojári konečne pridali možnosť nastaviť intenzitu rozmazania (tzv. „motion blur“), ktorý bol po vydaní v režime 4K/30 fps takpovediac „na šabľu“ a spôsoboval hráčom nevoľnosť.

---

Pozrite si aj: Final Fantasy XVI údajne prehrieva konzoly PlayStation 5

---

Hoci si na PS5 sám radšej užívam 60 fps než o niečo vyššie rozlíšenie či kvalitu detailov, v prípade Final Fantasy XVI nechajte hru v defaultnom nastavení (kvalita) a neskúšajte alternatívu. Zo 60 fps sa na polovičnú hodnotu zvyká ťažko, no rozmazaný, nie príliš kvalitný obraz vás do toho skôr či neskôr aj tak dotlačí. Základom je neprepínať, ale zapnúť hru a viac nemeniť – bude vás to potom bolieť oveľa menej. To je však, bohužiaľ, už všeobecný a vždy aktuálny problém; pri next-gen vizuáloch nemôžete očakávať aj next-gen výkon.