Keď pred 20 rokmi napísal Jíři Pavlovský vo svojej recenzii v jednom z čísel Oficiálneho českého PlayStation magazínu, že Final Fantasy IV drhne, trochu som tomu nerozumel. Hra to bola predsa príbehovo strhujúca, hrateľnostne bohatá a preplnená obsahom až do prasknutia, tak v čom bol problém? Ja som na rozdiel od neho hru okamžite zaradil medzi najlepšie hry série, ktoré som kedy hral. Dnes už asi ale viem, v čom bol ten problém. Zdá sa, že som ešte nemal dostatočné skúsenosti. Keď som sa totiž v súčasnosti po tak dlhej dobe k Final Fantasy IV opäť vrátil, už to také veselé nebolo. A nielen z dôvodu „vylepšení“, ktoré sa do hry dostali ako novinky série Pixel Remaster.

Mám pocit, že za viac než desať rokov môjho recenzovania by najpoužívanejšie slovné spojenie bolo premrhaný potenciál. Je to pre mňa jeden z najbolestivejších problémov, akým môže hra trpieť. O to viac, pokiaľ ide o obľúbený žáner alebo sériu. King’s Bounty II týmto neduhom trpí najviac spomedzi množstva titulov, ktoré si za poslednú dobu vybavujem.

Vedeli ste, že sa Final Fantasy III v klasickej 2D grafike prvýkrát od roku 1990 dostáva oficiálne na západ až práve týmto vydaním Pixel Remaster? Dodnes bola 2D verzia z konzoly NES exkluzívna len pre Japonsko a k nám sa svojho času dostal až zaujímavo podaný 3D remake na Nintendo DS, ktorý bol neskôr vydaný aj na iné platformy. Pre fanúšikov série je tento moment veľmi cenný, nakoľko sa tým uzatvára jeden obrovský kruh výčitiek a frustrácie, že my, západní hráči, sme boli tak dlho ukracovaní o tento kus videohernej histórie, čo mnohí častokrát vnímali až veľmi osobne.

Chernobylite som si prvýkrát všimol ešte v roku 2019, keď sa hra nachádzala v early access programe na Steame, pred ktorým ešte prebehla Kickstarterová kampaň. Napriek tomu, akú popularitu a oddanú fanúšikovskú základňu si vybudovala séria STALKER, kvalitných titulov zasadených do tohto prostredia je veľmi málo. Chernobylite mal navyše ambície byť sci-fi hororom s prvkami survival a craftingu, čo vôbec neznelo ako zlý nápad. Ale viete, ako to chodí s ambicióznymi hrami, najmä keď sú dlhšie v predbežnom prístupe a nestojí za nimi kamarát s adekvátnym množstvom financií.

Herný štýl Monster Hunter titulov („lov - zober korisť - vylepši vybavenie - opakuj“) a ťahový bojový systém z Pokémonov. Ak máte radi aspoň jedno, Monster Hunter Stories 2: Wings of Ruin je pre vás.

Po slabom remasteri prvého dielu Final Fantasy Pixel Remaster (hodnotenie 2/5) sa v tejto recenzii pozrieme na v poradí druhú hru série zo šiestich, ktorú sa spoločnosti Square Enix podujalo vydať v novej pixel-artovej grafike a s rôznymi, podľa ich slov, vylepšeniami hrateľnosti. V prvej časti ma trápila predovšetkým veľmi slabá obťažnosť, ktorá vychádzala z prakticky neexistujúceho balansu v dôsledku nízkej náročnosti súbojov, a paradoxne vysokých odmien za ne.

Keď som si pred mnohými rokmi predstavoval, ako recenzujem úplne prvý diel legendárnej a pre mňa úplne najobľúbenejšej série Final Fantasy, vôbec to nevyzeralo tak, ako to nakoniec dopadlo v tejto recenzii. Dnes už posvätnú hru predovšetkým ranných konzolových RPG titulov som v predstavách chválil za jej nekompromisnosť a schopnosť posúvať hráčov vpred skúšajúc ich um, trpezlivosť a odolnosť. Pôvodná verzia vydaná na NES v roku 1987 taká naozaj aj bola a výrazne sa nezmenili ani nasledujúce grafické remaky pre handheld Wonderswan Color a konzolu Sony PlayStation.

Počas hrania Edge of Eternity ma sústavne prenasledovala jedna otázka. Je správne, aby sa štúdio, ktoré nemá dostatočný rozpočet ani zamestnancov, snažilo vytvoriť hru, ktorá sa svojimi ambíciami bude chcieť vyrovnať AA, nedajbože, AAA hrám? Nepochybujem o tom, že ísť si za svojimi víziami je vždy obdivuhodné, avšak nemôže sa stať, že sa to snaženie môže obrátiť voči nepochybne úprimným úmyslom tvorcov? Nemôže to hre naopak uškodiť? Táto recenzia vám na to všeobecnú definitívnu odpoveď nedá, no dozviete sa v nej, že v prípade Edge of Eternity sú odpovede na predchádzajúce otázky takéto – nie, áno, áno.

Necromunda je jednou z hier, ktoré si ľahko zameníte za trojáčkový titul, no nenechajte sa zmiasť výbornou atmosférou, ktorá z tejto hry priam kričí. Jasné, je to frenetická strieľačka na štýl Dooma, ktorá sa ani inak neprofiluje, no až na niekoľko situačných návalov adrenalínu vás až taká skvelá jazda nečaká. Naopak, ide o relatívne nudné dobrodružstvo, ktoré zaujme, ale nepohltí, pobaví, ale nenadchne.

Je len niekoľko herných zasadení, o ktorých sa už dlhšie hovorí ako o vyčerpaných, neoriginálnych a nemajúcich čo nové ponúknuť. Pamätám si časy, keď rebríčku viedla druhá svetová vojna a hry s touto tematikou vychádzali na mesačnej báze. Dnes sa tak často spomínajú zombie hry, ktorých je žáner survival alebo kooperačných strieľačiek plný. Ako milovník hororov a práve zombie podžánru rád oponujem. A práve Days Gone je jeden z dokonalých argumentov, že nie, táto téma má stále čo povedať a dá sa na nej vystavať pohlcujúci príbeh s výborne napísanými postavami. Plusom je výborné audiovizuálne spracovanie a chytľavé herné mechaniky.

Nebudem vám klamať. Až na niekoľko malých výnimiek je pre mňa prvý polrok 2021 z herného hľadiska celkom prázdny a využívam ho skôr na návrat do obľúbených svetov. Tituly, na ktoré som sa najviac tešil, boli potichu odložené na neskôr. Preto som rád, že som sa dostal aspoň k jednej z hier, ktorá upútala moju pozornosť. Pozrite sa spolu s nami na to, ako dopadol Biomutant, ambiciózny kúsok zo sveta, kde už ľudia nemajú svoje miesto.

Puzzle a Tetris vládnu vo videohernom svete už nejaký ten rôčik a tak sa nemôžeme čudovať, že obmeny týchto kúskov vychádzajú neustále. Či už je to SEGA alebo Nintendo, každý príde so svojou vlastnou puzzle hrou. A práve SEGA do boja vyráža s kombináciou s názvom Puyo Puyo Tetris 2.

Pandémia? Nuž, každoročné záväzky si treba plniť. To si zrejme povedalo talianske štúdio Milestone, ktoré prichádza už so štvrtým dielom superkrosovej série Monster Energy Supercross za štyri roky. Ako teda dopadla novinka?

Na pokračovanie puzzle platformovky Little Nightmares z roku 2017 som pozeral s nadšením a v kútiku duše som dúfal, že štúdio Tarsier nič nepokazí. Už od prezentácie hry na Gamescome v roku 2019, ktorú som zažil na vlastnej koži, som si dvojku zamiloval, a teraz konečne nastal čas ju zhodnotiť. Nič zlé sa nestalo, ale mohlo to byť aj lepšie.

Ach, do mäkučkej sladučkej vianočky zamorenej odpornými vyschnutými hrozienkami, to je mi teda dvojica! Obézny hovoriaci pes s obsesiou komentovať všetko suchým anglickým humorom Sam a po násilí bažiaci zajac s ostrou povahou a ešte ostrejšími zubami Max. Bizarnejšiu kombináciu bystrého uvažovania a prostého násilníckeho pudu ste rozhodne nevideli. A títo tu sú, prosím pekne, vyšetrovatelia! Síce len na voľnej nohe, no ak je treba, vždy vezmú opraty spravodlivosti do vlastných rúk a zlosynov po zásluhe potrestajú. Čo na tom, že pri tom sami často porušia zákon.

V hernom svete, ktorému najviac dominujú akčné hry, adventúry a (MMO)RPG, sú stále mojou srdcovkou pretekárske tituly. Nezáleží, či majú vozidlá v hrách dve kolesá, štyri, žiadne, alebo akúkoľvek inú kombináciu, budem sa snažiť zistiť ich limity, ak aj na to neboli stvorené. Dobrá pretekárska hra ma jednoducho dokáže udržať pred obrazovkou počítača oveľa dlhšie ako bežné strieľačky či klikačky. Problémom predošlej vety je však slovné spojenie „dobrá pretekárska hra”. V posledných rokoch ako by prichádzalo stále menej titulov, čo by mi boli po chuti. A tak ako som mal vysoké očakávania od série MotoGP s ich posledným dielom MotoGP 20, som dúfal, že nový diel zo série Ride bude náplasťou na moju potrebu pozerať sa na virtuálne páliace sa gumy, snahu prejsť okruh v dokonalej stope a porážať náročných protivníkov.

Ubisoft sa v posledných rokoch ako keby uspokojil s jedným modelom hier - s modelom otvoreného sveta napchatého ikonkami, vežičkami strážiacimi zahalenosť danej časti mapy a všadeprítomnými mikrotransakciami, ktoré už bezpečne implementuje aj do singleplayerových hier. Assassin’s Creed, Ghost Recon, Watch_Dogs, každá z týchto popredných sérií obsahuje aspoň časť vymenovaných čŕt. Ako keby mal Ubisoft čarovný stroj, do ktorého len zadal potrebné ingrediencie a tým vyprodukoval novú hru ako cez kopirák. Tiež ste už toho začali byť prejedení? Možno vás poteší, keď poviem, že pri novinke Immortals: Fenyx Rising bola použitá úplne nová a doteraz nepoužitá ingrediencia, úplne nový parameter – The Legend of Zelda.

Nie každá koridorová strieľačka musí byť automaticky zlá hra. Začal som touto vetou, pretože viem, ako veľmi sa vo svete gamingu začal väčšinovo demonštrovať názor, že každá nová hra zo série Call of Duty dominuje len posunom v grafike. Do tohto spektra takisto začal spadať aj Battlefield a niekdajší Medal of Honor. Asi nemá cenu tváriť sa, že u mňa tento názor neprevládal, a vlastne ani nechcem, aby ste si to mysleli. Malo to jednoduchú príčinu. Gaming a hry vo všeobecnosti začali napredovať nielen graficky, ale aj hernými mechanikami a kopa štúdií tak stavila, napríklad, na sandboxové hranie. Tým pádom nebol priestor na lineárne strieľačky a pri sérii, ako je Call of Duty, teda zostávali hlavne pravoverní fanúšikovia. Tým nechcem povedať, že by ich bolo málo, práve naopak, len chcem objasniť príčinu globálneho hejtu voči tomuto žánru. Na druhú stranu, každý jeden žáner, ktorý sa snažil zostať vo svojich zabehnutých koľajach, bol v hernej komunite veľakrát zosmiešňovaný. Ale predsa nemôže mať každá hra svoj ekvivalent kartičiek alebo battle-royale, veď každý koncept nedokážeme implementovať všade. Preto som rád, že po úspešne odignorovaných asi desiatich dieloch zo série Call of Duty sa môžem vrátiť k tomuto gigantu, ktorý ma ako dieťa toľko napĺňal. A musím povedať, že som si to náramne užil.

Zbožňujem hernú sériu Dirt. Myslím to vážne. K titulom z nej sa vraciam rok čo rok a tým nemyslím len Dirt a Dirt 2, ale aj arkádovejšie Dirt 3 a Showdown. Čas od času ma dokonca prepadnú masochistické chúťky a vtedy zapínam Dirt Rally. A keď zavolá nostalgia, idem ešte ďalej a zabíjam čas v Colin McRae Rally. Preto som sa na príchod Dirt 5 tešil ako malé dieťa a aj keby som nemal možnosť zrecenzovať hru pod krídlami Gamesite, tak by som si ju asi kúpil. Ale… Pokiaľ si nechcete kaziť ilúzie o štúdiu Codemasters a sérii Dirt, bude lepšie nasledujúce riadky nečítať.

Amnesia: The Dark Descent je kultová záležitosť, ktorá na PC spustila lavínu hororových hier a indie vývojárom dala ešte viac priestoru zviditeľniť sa. Titul preslávilo aj množstvo videí s vystrašenými hráčmi, vďaka čomu sa stal synonymom pre ten pravý herný horor. Pri prvej Amnesii jednoducho všetko vyšlo, ako malo. Po desiatich rokoch sa Frictional Games vrátili k sérii, ktorá ich dostala na vrchol. A 98 rokov po udalostiach z The Dark Descent budeme opäť musieť pospájať útržky z traumatických udalostí, ktoré amnéziu spôsobili.