Športové manažérske hry milujem od 90. rokov, keď som k tomuto žánru prvýkrát pričuchol a venoval mu dlhé hodiny. Ani nechcem vedieť, koľko hodín života som v ňom strávil, no určite to nie je málo – a séria Football Manager nie je výnimkou. Vychádza už dlhočizné roky, pričom tvorcovia sa ju neustále snažia viditeľne zlepšovať a každučkým rokom je bližšie k vrcholu manažérskeho neba. Otázkou však je, či v tomto trende pokračuje aj novinka v podaní Football Manager 2024.

Pri hre, ako je Last Train Home, je náročné zostať objektívny. Príbeh a zasadenie je o nie až tak vzdialených dejinách dvoch bratských krajín a keď prvýkrát začujete slovenčinu a češtinu, vynorí sa vám úsmev na tvári. Československí legionári, ktorí sa snažia dostať z Ruska po prvej svetovej vojne domov do novovzniknutej spoločnej krajiny, sú témou, ktorá nielenže nemá dostatočné zastúpenie v kultúre, ale vo všeobecnosti sa o nej málo vzdeláva. A keďže legionárom bol aj môj prastarý otec, táto téma je mi o to bližšia.

Vec sa má tak, že aj to pre vás najplnohodnotnejšie remeslo, či si už pod tým slovom predstavíme háčkovanie alebo vybíjanie zubov členom znepriatelených gangov, vám môže skôr či neskôr ísť po čase už poriadne na nervy, a to dokonca až tak, že sa s tým rozhodnete skoncovať. Spôsobov, ako to ukončiť, je mnoho. Buď s tým jednoducho seknete, alebo svoje vedomosti posuniete na nejakého svojho učňa, alebo trebárs, a čo predpokladám, že ide o raritnejšiu vec, je, že budete predstierať svoju vlastnú smrť. Iste, ak sa venujete rezbárstvu, asi by ste do takýchto netradičných riešení nešli, aj keď neviem, nie som rezbár, no ale ak ste bývalý člen Jakuzy, tak vám takéto radikálne vyparenie sa môže prísť veľmi vhod. Obzvlášť ak ste Kazuma Kiriju, hlavný hrdina série Yakuza, respektíve Like a Dragon.

Ak čakáte odpoveď na otázku z nadpisu, vedzte, že tá je jednoduchá – ani jedno. Na tretí diel reštartu série som sa tešil tak, ako sa teší môj trojročný syn na Vianoce, pričom už po dokončení druhého dielu (ktorý odporúčam určite si kúpiť aj s jednotkou) som sa nevedel dočkať, ako sa do príbehu opäť vrhnem. Áno, som jeden z tých, ktorí singleplayer Call of Duty žerú a nehanbím sa za to. No pri trojke to so mnou išlo ako na húsenkovej dráhe. Raz som sa tešil, potom som bol zmätený a následne som sa opäť radoval...

RoboCop síce nie je tak populárny akčák 80. rokov ako ostatné klasiky typu Terminátor alebo Rambo, no dystopický svet a najmä jeho hlavný hrdina ponúkajú veľa priestoru pre kreatívne štúdio. Tým poľský Teyon jednoznačne je, o čom svedčia aj ich predchádzajúce hry, ktoré sa zamerali na práve vyššie spomínané kultové postavy. Kvalitatívne to však hlavne v prípade Ramba nebolo nič extra, pričom práve RoboCop: Rogue City vyzerá, že chytili ten správny smer.

Žiaden remake, ale je to dokonalá kolekcia pre fanúšikov série Metal Gear? Prezradíme vám, pre koho je Metal Gear Solid: Master Collection Volume 1 určený a aké nástrahy by ste mali očakávať.

Od roku 2007, keď sme mali možnosť hrať prvý diel Assassin's Creed, ubehlo pomerne dosť rokov. Séria prešla rôznymi štádiami – niektoré časti boli fanúšikmi milované, ďalšie nenávidené, iné zas nepochopené. Dlhých šestnásť rokov prinieslo množstvo zábavy a príbehov, pričom kopa ľudí sa v mixe príbehu z prítomnosti a histórie nepochybne stratila. A tentokrát Ubisoft prichádza s ďalším dielom nazvaným Mirage, ktorý sľubuje návrat ku koreňom. Teda, aspoň mnoho hráčov to tak pochopilo.

Oznámenie pokračovania hernej série Payday som prijal s radosťou. Predchádzajúcej časti som nevenoval príliš veľa hodín, no aj napriek tomu sa mi myšlienka hry veľmi páčila. V zásade na hernom trhu existuje iba hŕstka hier, v ktorých je vašou úlohou vykrádať banky či zlatníctva.

Posledných pár rokov som sa po stránke recenzovania venoval skoro výhradne len hardvéru. Niežeby som popri testovaní nových skriniek, mobilov, notebookov a iných technologických serepetičiek nehrával hry, ale išlo len o relax a možnosť odpútať sa od reálneho sveta. Aké boli moje najobľúbenejšie typy virtuálnych svetov? Občas nejaká FPS, inokedy RPG či RTS, ale najčastejšie poriadne a adrenalínom a vysokooktánovým palivom voňajúce pretekárske hry. Už dávnejšie som vedel o tom, že tento rok na jeseň do zoznamu pretekárskych titulov pribudnú nejaké novinky, ale netušil som, že v priebehu pár týždňov budem dve z nich recenzovať. Po arkádovej zábave v The Crew Motorfest, ktorý som si vcelku užil a budem sa doň vracať, keďže Forza Horizon 5 ma už mierne omrzela, je tu ďalší titul so slovíčkom „Motor” v mene. A keď som už spomenul tú Forzu Horizon, nebude prekvapením, že druhou novinkou je nástupca Forza Motorsport 7.

Vo svete pretekárskych hier s arkádovým modelom ovládania sa za posledných 20+ rokov objavilo veľa mien. Niektoré tituly sa dostali na špičku obľúbenosti, ale nemali (zatiaľ) pokračovanie, podaktoré série zase boli dlhé roky na výslní, no časom začali stagnovať a uberať sa smerom, ktorý si pohneval ich skalných fanúšikov. Existujú však aj kúsky, ktoré sú s každým pokračovaním lepšie a lepšie a bez žiadnych očividných prešľapov.

Napokon to prišlo. Je tu tretí diel Baldur's Gate, na ktorý som čakal dlhých 13 rokov od chvíle, keď som naposledy po niekoľkýkrát dohral jeho predchodcu. A musím povedať, že čakanie sa naozaj oplatilo. Počas obdobia predbežného prístupu som mal tú česť nahliadnuť do hry a už prvý akt ma absolútne pohltil. Bolo úžasné vidieť, koľko nových možností prináša a aké rôznorodé príbehy som za pár desiatok hodín zažil. Nové akty v Baldur's Gate 3 sľubujú ešte viac príležitostí na objavovanie, ďalšie dobrodružstvá a nekonečné možnosti, ako ovplyvniť priebeh príbehu. Už teraz viem, že to bude dobrodružstvo plné prekvapení, napätia a rozhodnutí, ktoré budú mať skutočný vplyv na svet hry.

Jagged Alliance 2 je moja srdcovka a patrí medzi tituly, na ktoré si nájdem čas každý rok, aj keď len na chvíľku. Taktické možnosti, chytľavá hrateľnosť s veľkou mierou voľnosti, perfektný výber žoldnierov a desiatky spôsobov, ako si prispôsobiť zážitok z hrania – to sú devízy hry, ktoré sa nasledovníkom nikdy nepodarilo zopakovať. A to si fanúšikovia série museli prejsť riadnymi tortúrami, ako je napríklad Jagged Alliance Flashback. Niet sa čo čudovať, že na oficiálne tretí diel som sa pozeral s neistotou. Avšak štúdiu Haemimont Games sa podarilo niečo, v čo som ani neveril.

Remnant: From the Ashes sa stal až prekvapivým hitom, a to najmä vďaka kombinácii mechanizmov zo Souls hier od From Software, zameraniu na streľbu z pohľadu tretej osoby a originálnemu svetu. Ja sám som sa k prvému dielu zhodou náhod vrátil pred niekoľkými týždňami a ponoril som sa do neho natoľko, že za pár dní som ho celý dokončil. Dobrou správou je, že to isté sa mi stalo aj pri hraní pokračovania.

Keď sa tvorcovia z Insomniac Games začali po ich rozlúčke s PlayStation v podobe tretieho Spyra s podtitulom Year of the Dragon zamýšľať, čo ďalej, mali hneď niekoľko nápadov, kam by sa mohli posunúť. Na PlayStation 2 chceli prísť s novou značkou, ktorá by odrážala skúsenosti zo série s roztomilým fialovým dráčikom, no zároveň priniesla niečo nové. Jedného dňa sa im do hláv zrazu dostal nápad o cestovaní naprieč vesmírom, o prieskume neznámych svetov a o vylepšovaní zbraní. Nápad sa im zapáčil a tak na ňom začali pracovať. Pracovali a pracovali, vymýšľali a rozvíjali, až kým z ich návrhárskej pece napokon nevyšla dnes už nerozlučná dvojica Ratchet a Clank. Tých v ich prvotine spojil osud takým spôsobom, že sa dnes už nenájde nikto, kto by spochybnil, že to tak jednoducho malo byť. Insomniac Games vytvorili budúcu legendu Ratchet & Clank. To bol rok 2002.

Pri hrách, ktoré prichádzajú na trh opakovane s novým ročníkom, je výhoda, ak niektorý vynecháte. V prípade F1 je to u mňa minuloročná dvadsaťdvojka. Niektoré zmeny potom vnímate výraznejšie a zdá sa vám, že ich je aj viac. Aby som bol v tomto texte korektný, prečítal som si Dominikovu recenziu z minulého roka. Môj dojem z (ne)nových vecí sa tak veľmi rýchlo zmenil a niektoré novinky by som možno radšej odsunul do ústrania.

Nová herná „classa“ a občasné záblesky kreativity toto DLC síce ako-tak zachraňujú, no nebyť arkanistu, výlet do inak vizuálne pôsobivej Apocryphy by za veľa nestál.

Voláte sa Elvis a vašim osudom je najskôr zachrániť matku, potom seba a nakoniec aj celý svet. Ľahké, nie?

Po neuveriteľnom čakaní a prešľapovaní, odkladoch a rušení sme sa konečne dočkali. Dead Island 2 je konečne tu. Zombie hry máme všetci isto radi a predchádzajúce diely tejto série nám priniesli kopec krvi, zábavy a napätia. Vývoj hry trval „o čosi dlhšie“ ako sme zvyknutí a predchádzajúce diely už nepatria medzi horúce novinky, no Dead Island 2 je TU! Mám chuť kričať, písať, výskať a opakovať minimálne stokrát. V tejto recenzii sa teda pozrieme na to, či to neuveriteľné čakanie stálo za to a či si Dead Island 2 obháji svoje miesto medzi titulmi zo sveta zombíkov.

Celkom jasne si spomínam na prvý trailer, ktorým bola hra Crime Boss: Rockay City oznámená. Toľko známych tvárí, vizuálne pripomínal osemdesiate a deväťdesiate roky a na prvý pohľad predstavoval zábavné herné mechanizmy. Čo by sa mohlo pokaziť? Hra navyše vychádzala iba pár mesiacov od ohlásenia. Crime Boss je však vrcholom priemernosti a zlých dizajnových rozhodnutí, pričom je bez identity a to aj napriek zoznamu známych mien, ktoré prepožičali svoje podobizne.

Čo vám napadne, keď sa povie Minecraft? Mne táto hra vždy evokovala obrovský svet, v ktorom môžete robiť takmer čokoľvek. Úplne bez problémov sa pobaviť s kamarátmi, vytvoriť niečo nevídané a nakoniec sa kreatívne vyšantiť pri stavbe hradu. Bol som jeden z tých hráčov, ktorí sa síce zabavili, ale ich výtvory prekonal aj ôsmak na základnej škole. To mi však nebráni túto hru hrať a užívať si ju plnými dúškami. Čo však iné tituly zo sveta Minecraftu? Majú šancu prebiť povesť svojho pôvodcu?